Některé známe díky jejich umu na hřišti, někteří si naši pozornost vysloužili díky sympatickému vystupování mimo něj, o některých víme, že rádi kopnou zlomenou pod sebe, obstřelí blok, nebo nedají obraně šanci šlajzovanou patou. A o některých nevíme nic. Co dělají, čím se živí, jak sledují a vnímají nohejbalové dění, aktuality a i události nohejbalově minulé? A proč vlastně zrovna nohejbal? I proto zde máme projekt Humans of nohejbal, který by vám měl naše nohejbalisty více představit.
Honza Podzemný předal štafetu na Slovensko. Přesněji na východní Slovensko. Do klubu, který dominoval a jehož byl chvíli součástí. Zahrál si tak nejen proti, ale i po boku velkých nohejbalových jmen našich východních sousedů. I díky této anketě jsem tato jména objevil. A s nimi objevil i Laca Bertka. Musela to být pro Honzu velká (nejen) nohejbalová čest, s touto slovenskou nohejbalovou generací hrát. Stejně jako pro mě byla čest, dělat tento rozhovor. Komunikace na vysoké úrovni jen dokládá Laciho profesi, která dokazuje, že si náš sport může získat kohokoliv. Děkuji, smekám a přeji ještě mnoho nohejbalové radosti.
Laco, náš poslední rozhovor s nohejbalovým harcovníkem z Ostravy nás zavedl až k vám. Nejste první slovenský hráč naší rubriky. Jedno prvenství vám však přeci jen náleží. Jste první slovenský hráč, který na Slovensku stále žije. Takže by možná bylo dobré začít otázkou, jak se dostal Honza až k vám, do Košic? Zmínil, že Košice byly jedním z jeho bohaté škály působišť. Cestu už však nepopsal a poprosím o to tedy vás. Jak jste se s Honzou seznámili a kde se zrodil nápad společné mise v Košicích? Jak dlouhá a jak úspěšná byla?
Honzu sme všetci v NK Dynamo DP Košice vnímali ako vynikajúceho hráča, ktorý sa presadil v ťažkej konkurencii, keď vyhral MČR trojíc aj dvojíc v roku 1986. Ja som sa s ním stretol na neoficiálnych MČSSR v Prahe v roku 1986, kde sme hrali proti sebe vo finále dvojíc. V roku 1990 sme s DPMK získali titul Majstra ČSFR družstiev a v roku 1991 vo federálnej lige ČSFR sme obsadili tretie miesto. Aby sme posilnili káder pred ďalším ligovým ročníkom na jednom nohejbalovom turnaji sa naši vtedajší nohejbaloví funkcionári R. Kočiš a V. Strojný dohodli na Honzovom ročnom hosťovaní v NK DPMK. Bolo to prvé hosťovanie známeho českého nohejbalistu v slovenskom tíme. Aj vďaka tomu sme do posledného zápasu bojovali o titul vo federálnej lige družstiev 1992 a na koniec získali strieborné medaily. Honzo významnou mierou prispel aj k titulu MČSFR v trojiciach. Hlavným prínosom pre klub bol jeho profesionálny prístup, jeho skúsenosti a hlavne on ako správny parťak, zapadol okamžite a nepokazil žiadnu srandu.
Honza vám společně se štafetou předal také dvě otázky, na jejichž odpověď jistě napjatě čeká: Po rozdělení republiky jsem skončil i s hraním v Košicích. Laci myslíš že bychom "udělali" nějaké výsledky, kdybychom byli ČSSR?:-) Jak pokračuje syn a kde teď hraje?"
Ak by sme boli v spoločnej ČSFR určite by sme “nejaké“ výsledky urobili. Našim najväčším výsledkom aj bez ďalšieho účinkovania v spoločnej súťaži sú spoločné chvíle na ihrisku, aj mimo neho spolu s ostatnými, nielen vtedy, ale aj teraz.
Syn Michal je hráčom ... Modřic a po operácii členka a doliečovaní sa v súčasnosti pripravuje na reštart a prípadný návrat do súťaži.
Patříte ke generaci hráčů z 80. - 90. let. Jak na toto období vzpomínáte? Kde a jak jste se k nohejbalu dostal?
K nohejbalu som sa dostal prvýkrát v roku 1980 ako člen TJ v Nižnej Kamenici (malá obec neďaleko Košíc), ako hráč okresnej súťaže mužov. V ďalšom roku som hral krajskú súťaž mužov za Mladosť Košice a od roku 1982 ako 18 ročný som hral už spolu z Lacom Ivaneckým (tiež z Nižnej Kamenice) za prvoligový NK DPMK Košice. Postupne sa v klube stretla skvelá partia nohejbalových funkcionárov, nadšencov ale aj hráčov - J. Lazorik, M. Goliáš, V. Strojný, R. Kočiš, L. Ivanecký, J. a M. Žigalovci, Š. Forrai, J. Pitner, M. Kovalčík, J. Tutko a už spomínaný Honzo Podzemný. Neskôr nás doplnili P. a M. Perunovci, J. Chovan, J. Brutovský a ďalší. V DPMK som prežil najkrajšie nohejbalové roky a zažil najväčšie úspechy, vrátane zisku titulov Majstra SR, ale aj ČSSR a ČSFR, klubových titulov PEM a titulov Majstrov Európy a sveta a Svetových pohárov. Z dôvodu uvoľnenia miesta mladším hráčom som odišiel spolu s Lacom Ivaneckým v roku 1998 do ďalšieho košického klubu, nováčika I.SNL - NK Prometal Šaca. V tomto klube som bol trénerom a hráčom a zahral som si okrem Laca Ivaneckého aj s Vildom Ungrmanom, Rišom Makarom a Marekom Tomčišákom. V 2002 roku som prestúpil do NK 99 Trebišov, kde som pôsobil ako tréner a tiež hráč. V roku 2004 som založil vlastný nohejbalový oddiel a rok neskôr sa tento oddiel stal súčasťou Školského športového klubu KAC Jednota Košice, ktorý je od roku 2006 účastníkom I.SNL. Postupne po zániku NK DPMK sa stal NO KAC Jednota Košice najúspešnejším nohejbalovým oddielom na Slovensku a nástupcom DPMK. V súčasnosti sú členmi NO KAC aj známi súčasní aj bývali slovenskí reprezentanti Laco Ivanecký, Silvain Galus, Boris Ňaršanský, Igor a Marek Hulínovci, Ján Brutovský, Milan Ižol, Jakub Siladi, Braňo Belko, Vlado Strojný, Lukáš Frolov, Tomáš Kostík a ďalší.
Ale i po roce 2000 jste se svými ostřílenými kolegy z reprezentace ještě zdaleka nepatřili do starého železa. Což dokládá finálová účast na jednom z nejprestižnějších halových turnajů v České republice - Poslední smeči. Jak na měření sil s českými soupeři vzpomínáte? Ať už na turnajové ale i mezinárodní úrovni?
Posledný smeč je podľa mňa svojou športovou úrovňou najlepším nohejbalovým turnajom na svete. Aj keď sme tento turnaj niekoľkokrát vyhrali, každým rokom sme sa mali čo priučiť, každým rokom sa objavovali noví inšpiratívni hráči. Pre nás to bola stále veľká výzva zvíťaziť nad najlepšími hráčmi na svete, nech to bolo na Majstrovstvách sveta, majstrovských a ligových súťažiach, alebo na osadných turnajoch, či Poslednom smeči v Prahe. Za najkvalitnejšiu súťaž počas mojej hráčskej kariéry považujem spoločnú federálnu ligu aj napriek tomu, že sa nám ju nepodarilo vyhrať a skončili sme na treťom resp. druhom mieste. Na všetky zápasy s českými hráčmi spomínam veľmi rád a to aj preto, lebo s mnohými z nich som bol v spoločnej reprezentácií ČSSR, ČSFR, ale hlavne preto, že aj keď to boli súperi na ihrisku, stále to boli dobrí kamaráti, s ktorými som sa stále rád stretával a stretávam.
Který z českých hráčů vám nejvíce uvízl v paměti a proč?
Je veľmi veľa hráčov, na ktorých si rád spomínam a to v skoro každom českom prvoligovom klube. Ako na inšpiratívneho a ťažko zdolateľného protihráča, a zároveň spoluhráča v reprezentácií ČSSR, s ktorým sme spolu s Lacim Ivaneckým vyhrali prvý medzinárodný turnaj, si rád spomínam na Pepu Loščáka. Svojim prístupom, herným prejavom, správaním na ihrisku aj mimo ihriska patril podľa mňa k najlepším hráčom v ČR.
Sledujete ještě nohejbalové dění ve vaší zemi? Nejde si nevšimnout, že nohejbal je u vás na ústupu. Nebo se to tak alespoň jeví.
Nohejbalové dianie na Slovensku aj v Čechách sledujem, aj keď už nie tak intenzívne ako niekedy. Pravda je taká, že šport medzi mládežou je vo všeobecnosti, a to vrátane profesionálneho športu na ústupe. Šport, ktorý si nezíska mládež a ktorý mládež nepodporuje postupne stagnuje, až zanikne. Nohejbal na Slovensku je na ústupe a aj preto sa pred nedávnom vymenilo vedenie SNA. Nové vedenie potrebuje čas na postupný reštart, aktivizáciu mládeže a popularizáciu nohejbalu v povedomí slovenskej verejnosti.
A sledujete nohejbal obecně? Na české scéně, případně na té mezinárodní? Díky internetovým přenosům se nohejbal hodně přiblížil jakémukoliv diváku a je tak mnohem dostupnějším i napříč státy. Dodnes máte možnost sledovat jednoho ze svých odvěkých soupeřů, Viléma Urgemnanna, který snad nestárne a stále na kurtech školí mladší hráče :-)
Nohejbal sledujem, tak slovenský ako aj český a medzinárodný. V súčasnosti vďaka internetu je to jednoduchšie a umožňuje priblížiť tento krásny šport každému. Vildu sledujem a držím mu palce o to viac, že bol aj mojim spoluhráčom a určite stále patrí medzi nepríjemných súperov.
Ještě stále si chodíte nohejbal kopnout? A čím se ve svém civilním životě živíte?
Trénerstvo aj vedenie oddielu sa snažím postupne odovzdať mladším a šikovnejším nástupcom. Nohejbal pre problémy s kĺbom si zahrám len sporadicky s kamarátmi. Pravidelne teraz trénujem a hrávam Headis.
V civilnom živote som učiteľom matematiky a fyziky na strednej škole.
Laco, velice děkujeme za váš čas i otevřenost a přejdeme k otázce poslední. Avšak o to víc obvyklé. Kam poputuje další rozhovor naší rubriky Humans of Nohejbal? A jakou otázku dotyčnému / dotyčné položíte?
Myslím si, že medzi veľké osobnosti nohejbalu patril a stále teraz už ako tréner patri Peťo Gulda.
Ahoj Peťo. Myslíš si, že prechod od „trojdopadového“ k „dvojdopadovému“ nohejbalu v českej lige bol správnym krokom? Prečo?
Díky Laco
Rozhovory s ostatními osobnostmi naleznete v sekci Aktuality - Humans of Nohejbal